Wendy: Prebudenie

Wendina cesta od doby, kedy absolútne odmietala stomické vrecko, až po obdobie, kedy takmer ľutovala každého, kto vrecko nemal.

"Nechcela som stomické vrecko. V žiadnom prípade som ho nechcela. Keď mi v 19-tich rokoch diagnostikovali Crohnovu chorobu, o stómii nemohla byť ani reč. Po štyroch operáciách sa o ňom začalo hovoriť ako o možnom riešení, ktoré som ale úplne ignorovala."

Tešila som sa, že nemusím nosiť stomické vrecko

V čase medzi dvadsiatimi a tridsiatimi rokmi, keď som podstupovala jednu operáciu za druhou, som si nahovárala, že na "túto" operáciu nikdy nepôjdem. Počas tej doby som stretla najmenej troch ľudí so stomickými vreckami. Všetky ženy, všetky z rovnakého nemocničného oddelenia, všetky si pochvaľovali svoj nový život so stomickými vreckami.

Počúvala som ich, zdieľala som ich radosť z nového života a hovorila som si: "No áno, ale ty si stále tu v nemocnici a čakajú ťa ďalšie operácie, však? Tak aký by to malo zmysel?" Radovala som sa, že nemusím nosiť vrecko. "Pozrite sa na mňa - nemám už skoro žiadne hrubé črevo, ale stále vykonávam potrebu z rovnakého miesta ako 'normálni' ľudia."

Jedno jedlo, ktoré všetko zmenilo

Keď som mala 26 rokov a žila som s priateľom, ktorý je teraz mojím manželom, zjedla som niečo, čo som nemala – zjedla som „čínu“ v podniku, kde prisahali, že jedlo neobsahuje glutaman sodný. Potom som strávila veľa hodín zvracaním, ale vôbec som nemala stolicu. Nakoniec som zobudila svojho vtedajšieho priateľa a povedala mu, nech ma odvezie do nemocnice.

Brucho som mala tvrdé a nafúknuté a bolo mi jasné, že ma čaká ďalšia operácia. Tiež mi bolo jasné, že to znamená aj niečo iné – niečo, o čom som dlho nechcela počuť.

Môjho operatéra museli vytiahnuť z postele, aby sa o mňa postaral. Keď prišiel, vzal ma za ruku, pozrel sa mi do očí a povedal: "Viete, čo to znamená, že áno?". A ja som to vedela!

Kde mám stomickú pomôcku?

Keď som sa po operácii prebudila, položila som si ruku na miesto, kde som mala na bruchu vyznačené „X“. Aj po narkóze som si presne pamätala, kde to bolo. Nič tam nebolo. Žiadne vrecko. Spýtala som sa sestry, kde je, a ona mi položila ruku na druhú stranu brucha.

Chvíľu som bola zmätená - prečo by mi ho nedali tam, kam som chcela? Potom som si uvedomila, že vrecko, ktorého sa dotýkam, mi je povedomé; bol to drén z rany. Stále som žiadnu stomickú pomôcku nemala.

Skutočné zlepšenie

Dopadlo to tak, že mi zostávalo desať centimetrov čreva, zato som ale nemala stomické vrecko. Hurá!

A tak tomu bolo ďalších dvadsať rokov. Posledné štyri som väčšinou preležala v posteli, strápená Crohnovou chorobou a komplikáciami s ňou spojenými. Na záchod som sa plazila aj 29-krát denne, a moje vychvaľovanie, že nemusím nosiť vrecúško, mi začalo pripadať trochu prázdne.

A úplne zbytočne. Tak som sa rozhodla povedať svojmu gastroenterológovi, že som pripravená. Už dávno mi prestal navrhovať stómiu, pretože som si vždy myslela, že radšej umriem, než aby som si ju nechala vytvoriť. Nakoniec však aj mne začalo byť jasné, že iná možnosť neexistuje. Mala som štyridsať, bola som vydatá, mala som dospievajúceho syna a naozaj som chcela vstať z postele a necítiť bolesť.

V septembri 2010 som sa prebudila a zistila, že presne v mieste, kde som mala vyznačené „x“, mám ileostomické vrecko. Nemohla som byť šťastnejšia.

Teraz môžem povedať, že som nikdy nezažila okamih, kedy by som vrecko nechcela. Niekedy mi býva ľúto ľudí, ktorí ešte stále musia na veľkú potrebu postarom; pripadá mi to tak primitívne. Prečo to robiť, keď môžete mať dokonalý odpadový systém, ktorý si my šťastlivci môžeme užívať?

Predpokladám, že pokiaľ chodíte len raz denne, nie je to problém, ale v mojom svete je to poriadne zlepšenie.